The man whose data Europe used as the foundation for the Green Deal now argues that the world needs every drop of Norwegian oil, writes Irena Jenčová.

Muž, na ktorého dátach Európa postavila Green Deal, dnes tvrdí, že svet potrebuje každú kvapku nórskej ropy, píše Irena Jenčová.  

Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi euBrief.

V Dekarbobriefe Vám každý mesiac prinášame prehľad politických trendov v priemysle v Európskej únii aj na Slovensku. Na jeho odber sa môžete prihlásiť TU.

Šéf Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) Fatih Birol oficiálne pochoval jedno z najväčších európskych klimatických tabu.

V Bruseli sa minulý týždeň postavil vedľa nórskeho ministra financií a bývalého šéfa NATO Jensa Stoltenberga a vyhlásil, že svet potrebuje „každú jednu kvapku nórskej ropy“ z Arktídy na záchranu pred energetickým kolapsom.

Tento nečakaný obrat muža, na ktorého dátach a scenároch Európa pred rokmi postavila svoj Green Deal, prichádza v momente, keď Európa kolabuje pod ďalšou vlnou rekordných horúčav.

Pre Brusel, ktorý doteraz presadzoval prísne arktické moratórium, je to síce obrovský paradox, no zároveň aj tichá spása – politickí lídri totiž dostali odborné krytie, aby uprednostnili okamžitú bezpečnosť dodávok pred ekologickými sľubmi.

Arktická ťažba bola pre Európsku úniu dlho tabu. V extrémnych polárnych podmienkach zamrznutého Barentsovho mora je totiž takmer nemožné vyčistiť prípadný únik ropy. Pre tento zraniteľný ekosystém by akákoľvek havária znamenala nezvratnú ekologickú katastrofu.

Inštitúcia, ktorá určuje smer

Pre pochopenie celej situácie je dôležité upresniť, že Fatih Birol nie je európskym úradníkom a IEA nesídli v Bruseli. Táto autonómna medzinárodná organizácia z Paríža vznikla pôvodne na ochranu ropnej bezpečnosti Západu po kríze v 70. rokoch, no dnes je najrešpektovanejším globálnym arbitrom v energetike.

Keď Európska komisia v roku 2019 pod vedením Ursuly von der Leyen predstavila Európsku zelenú dohodu (Green Deal), nevymyslela si ciele a trajektórie znižovania emisií „od stola“. Brusel ich oprel o vedecké scenáre a modelovania. Práve Medzinárodná energetická agentúra (IEA) na čele s Fatihom Birolom bola hlavným a najrešpektovanejším dodávateľom týchto dát.

To najdôležitejšie sa stalo v máji 2021. IEA vtedy vydala prelomovú správu s názvom Net Zero by 2050: A Roadmap for the Global Energy Sector.

V nej Birol a jeho tím konštatoval, že ak chceme udržať otepľovanie pod 1,5 °C a dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050, od tohto momentu (roku 2021) nesmie byť schválený ani jeden jediný nový projekt na ťažbu ropy, plynu či uhlia.

Na základe týchto dát potom Brusel staval legislatívny balík Fit for 55, tlačil na utlmovanie investícií do fosílnych palív a presadzoval spomínané arktické moratórium.

Práve preto má súčasný postoj Fatiha Birola po boku Jensa Stoltenberga obrovskú váhu. Ak inštitúcia, ktorá doteraz určovala tempo prechodu na čistú energiu, zrazu odporúča vŕtať v Arktíde, mení tým pravidlá hry.

Európska komisia sa už nemusí zložito obhajovať pred ekologickými organizáciami, keď bude pod tlakom reality tolerovať nórsku expanziu v Barentsovom mori. Už to totiž nevyzerá ako politické zlyhanie, ale ako pragmatické nasledovanie odporúčaní tých istých expertov, na ktorých sa Únia odvolávala doteraz.

Šéf IEA tak vystavil Európskej únii odborné alibi, ako v tichosti uprednostniť bezpečnosť dodávok palív pred prísnymi klimatickými cieľmi.

Proti sú zelení investori

Zatiaľ čo Nórsko rozširuje licencované územia v Barentsovom mori, koalícia takmer dvesto globálnych inštitucionálnych investorov (vrátane fondov ako Sampension či Sarasin & Partners) bije na poplach. Títo správcovia biliónov eur neprotestujú len z čistého aktivizmu – chránia si predovšetkým vlastné peniaze a majú na to jasné ekonomické dôvody.

Ak by európske zelené fondy odišli z arktických projektov, vrty by bez problémov prefinancovala konkurencia z Ázie či USA, ktorá ekologické kritériá nerieši. Ropa by sa vyťažila, klíma by utrpela rovnakú škodu a európske fondy by len dobrovoľne prepustili zisky iným. Investori preto potrebujú, aby Európska únia zachovala plošné legislatívne moratórium, ktoré zakáže vŕtanie všetkým a udrží na trhu rovnaké podmienky.

Investori sa obávajú najmä uviaznutých aktív (stranded assets). Arktické projekty začnú reálne ťažiť až o desať či pätnásť rokov. Ak bude vtedy cena za emisie v Európe kvôli klimatickým pravidlám príliš vysoká, drahá ťažba bude stratová a fondom ostanú len miliardové dlhy.

Svoj kapitál preto chcú radšej smerovať do veternej energie či vodíka, kam už na základe predošlých sľubov Bruselu poslali obrovské sumy. Zároveň sa potrebujú chrániť pred žalobami za greenwashing.

Svojim klientom garantujú ekologické portfóliá – ak by nepriamo financovali ropné plošiny v Arktíde, riskujú masívne súdne spory za klamanie spotrebiteľa a stratu reputácie, ktorú si budovali roky.

Nová arktická ťažba tak nerieši dnešnú energetickú krízu, iba vytvára dlhodobé finančné riziko. Kým politici v strachu z prázdnych potrubí hľadajú rýchle záplaty na najbližšie zimy, veľké fondy potrebujú predvídateľnosť na dekády dopredu. V tomto bode sa pragmatizmus Bruselu a ekonomická logika investorov úplne rozchádzajú.

S planétou sa nedá vyjednávať

Hlavným problémom tohto politického obratu však zostáva, že fyzikálne procesy politické dohody nezaujímajú.

Politici a analytici môžu hovoriť o nevyhnutných dočasných riešeniach, no klimatickému systému sú tieto argumenty ľahostajné. Arktický ľad sa topí, teplotné anomálie sa stávajú bežnou realitou a emisie z nových ropných polí len zvýšia tlak na už aj tak preťaženú atmosféru.

A nejde len o otepľovanie planéty. Vedci varujú, že masívny prítok sladkej vody z topiacich sa severských ľadovcov vážne oslabuje Atlantickú poludníkovú cirkuláciu (AMOC), ktorej súčasťou je aj Golfský prúd. Tento systém funguje ako ústredný radiátor Európy.

Ak ho nekontrolovaným topením Arktídy oslabíme natoľko, že skolabuje, kontinent čakajú prudké zmeny klímy a vážne ohrozenie produkcie potravín. Kým severozápad Európy by čelil výraznému ochladeniu, v našom regióne vrátane Slovenska by to znamenalo extrémne suchá, rozvrat zrážok a nepredvídateľné výkyvy počasia, ktoré by zničili domáce plodiny. Veľká časť Európy by tak stratila podmienky na bežný život a pestovanie.

Európski lídri si síce nákupom arktickej ropy zabezpečia stabilnejšie ceny na najbližšiu zimu, no kupujú si ich za cenu nezvratnej deštrukcie vlastného životného prostredia. Realpolitika nateraz prevládla, no účet, ktorý za ňu príroda vystaví, žiadne politické kompromisy nevymažú. Keď skolabujú oceánske prúdy, žiadne vládne dotácie na energie nám už nepomôžu.

Článok bol zverejenený 15.7.2026:https://eubrief.sme.sk/nazory/c/europa-si-nasla-alibi-pre-arkticku-ropu-planeta-vsak-vynimky-neudeluje