Although their introduction has been accompanied by controversy and fear of violating the principle of fair choice, their effectiveness and impact have been confirmed by hundreds of scientific studies. For the time being, quotas on the number of women in legislative bodies are also feared by the countries of the European Union.
Hoci ich zavádzanie sprevádzajú kontroverzné reakcie a strach z porušovania princípu spravodlivého výberu, ich efektívnosť a vplyv potvrdzujú stovky vedeckých štúdií. Nateraz sa kvót na počty žien v legislatívnych orgánoch boja aj krajiny Európskej únie.
Aj napriek tomu, že kvóty preukázateľne zvyšujú počet žien v národných parlamentoch až o desať percentuálnych bodov, povinné nie sú nikde v EÚ, dokonca ani v európskych inštitúciách.
Rodové kvóty predstavujú ciele, ktoré stanovujú počet alebo podiel žien, respektíve kandidátov oboch pohlaví, na kandidátnej listine, respektíve počet kresiel, ktoré majú byť pridelené mužom a ženám, napríklad v zákonodarnom zbore. Keďže ide o dočasné opatrenia, po dosiahnutí rodovej parity majú byť zrušené.
O tom, že ide o najúčinnejší nástroj na zvýšenie politickej reprezentácie žien v politike už nepochybuje ani OSN. Politická parita pohlaví totiž podľa organizácie jednoznačne vedie k lepšiemu rozhodovaniu, ktoré odráža celú spoločnosť. Výskumy zároveň potvrdzujú, že s väčším počtom žien v orgánoch správy sa otvára aj viac tém, ktoré súvisia so zdieľanou skúsenosťou žien. Tento text sa preto venuje mnohým z nich.
Zavádzanie kvót však sprevádzajú aj kontroverzie. Viacerí odporcovia sa obávajú porušovania princípu spravodlivého výberu na základe úspechov či zásluh, alebo toho, že by mohli by viesť k zníženiu kvality politikov, či podkopať dôveryhodnosť v schopnosti političiek. Navyše ani ženy nezdieľajú svoje pohľady, skúsenosti, či záujmy vo všeobecnosti. Aj tu už ale vedci majú pripravené argumenty.
Na legislatívnej úrovni dnes využíva kvóty až 121 krajín. Väčšina, až 29 z nich, sa uplatňuje dobrovoľne, a to prevažne v západnej Európe. Ako prvá kvóty na počet žien v národnom parlamente zaviedla Argentína v roku 1991 a inšpirovala tak väčšinu krajín Južne Ameriky.
Koncom milénia, v roku 1998, sedelo v parlamentoch krajín na celom svete len 12,7 percenta žien. Dnes je to v priemere 25,4 percenta. Ak by progres postupoval podobným tempom, ako to bolo doteraz, rodovú paritu v národných parlamentoch by krajiny podľa OSN dosiahli v roku 2063.
Paradoxy kvót vo svete
Výskumy v Únii rovnako, ako inde na svete, potvrdzujú, že zavedenie kvót zvýšilo reprezentáciu žien v priemere o desať percentuálnych bodov. Napriek tomu nemá povinné kvóty v parlamente zavedené žiadna členská krajina EÚ.
Lepšie na tom zatiaľ nie sú ani európske inštitúcie. Iba dve zo šiestich najväčších európskych politických strán v Európskom parlamente sa vo svojom volebnom programe zmieňovali pri posledných europarlamentných voľbách o rodovej rovnosti. Žiadna však nežiadala konkrétne prijatie rodových kvót. Povinné legislatívne kvóty pre kandidátky strán uplatňovalo v rovnakých voľbách 11 z 27 krajín Únie, medzi inými aj v Poľsku, Slovinsku, Chorvátsku, či Rumunsku.
Najčastejší spôsob, ako sa kvóty do praxe implementujú, je zákonná požiadavka, aby na kandidátkach strán pred voľbami figuroval konkrétny, minimálny počet žien. Využíva ho v súčasnosti 62 štátov, najmä v Afrike (18 štátov) a Latinskej Amerike (17 štátov).
Kvóty, ktoré sú na legislatívnej úrovni najzáväznejšie, priamo v parlamente vyčleňujú minimálny počet kresiel ženám. Tento nástroj využíva na svete 30 krajín, polovica z nich v Afrike.
Rodovú paritu v legislatívnych orgánoch dosiahli zatiaľ len štyri krajiny: Rwanda, Kuba, Bolívia a Spojené arabské emiráty. Aj fakt, že nejde o štáty, kde by demokracia bola najcennejšou politickou hodnotou potvrdzuje, že kvóty v parlamente nejdú ruka v ruka so zrovnoprávňovaním žien v spoločnosti.
Podľa Pavla Hardoša z Ústavu európskych a medzinárodných štúdií je „paradoxom“, že pre „mnoho krajín sa stali kvóty symbolom civilizovanosti, respektíve ‘doháňania’ vyspelého sveta a prijímali sa ako statusový symbol“.
„Samotný prístup žien k moci, spoločenské a politické zrovnoprávnenie, či ich možnosť ovplyvniť politické dianie je určite ľahšie sprostredkované ich väčšou prítomnosťou v legislatívnom telese, ale určite ním nie je garantované,“ vysvetľuje výskumník z Univerzity Komenského.
Argumenty proti kvótam preverili
Proti kvótam vystupujú mnohí s argumentami, ktoré hovoria o sociálnom inžinierstve, nespravodlivom výbere, či znevažovaní práce samotných žien. Aj týmto sa veda intenzívne venuje a na mnohé pochybnosti už odpovede našla.
Výskumník Pavol Hardoš vysvetľuje, že kvóty ako forma kvalifikácie na úrad sú vo svojej podstate „obmedzením práva byť volený, keďže okrem napríklad veku, občianstva, prípadne bydliska, sa prihliada ešte aj na pohlavie kandidáta a kandidátky“.
Ako forma obmedzenia preto musia byť kvóty dostatočne zdôvodnené. Podľa Hardoša je „dôvodom spravidla kompenzácia, respektíve napravenie spoločenských noriem, ktoré spôsobujú, že ženy majú v sexistickej alebo stále rodovo-nerovnoprávnej spoločnosti menšiu šancu byť zvolené“.
Olga Shurchkov, docentka ekonómie z Wellesley College v Spojených štátoch amerických, skúma dopady rodových kvót. Vo svojej štúdii zistila, že mnohí odporcovia kvót sa obávajú toho, že málo kvalifikovaných alebo skúsených žien, z ktorých si volič vyberá, by mohlo spôsobiť zníženie efektívnosti riadenia. Vedkyňa však toto myslenie pripisuje zaujatosti a rodovým stereotypom, proti ktorým sú kvóty primárne určené.
„Argument, že ‘ženy nie sú’ existuje, pretože život v sexistickej spoločnosti znamená, že má skrátka menej žien túto možnosť otvorenú, a teda že majú menšiu šancu byť zvolené, ak sa ku kandidatúre náhodou odhodlajú,“ prízvukuje Pavol Hardoš.
Samotné tvrdenia o nízkej kvalite politík, ktoré by mohli kvóty spôsobiť, považuje Hardoš za „scestné“.
„Prítomnosť žien v parlamente a na kandidátkach ešte neznamená, že majú aj relevantnú moc určovať témy a formulovať kľúčové politiky. Ale aj keby sa im to podarilo, nie je dôvod sa domnievať, že by ženy pridali výstupy, ktoré by boli menej kvalitné, než tie od ich mužských náprotivkov. Naopak, argument by mohol ísť opačným smerom a poukázať na zákonite zníženú kvalitu politikov, ktorí sa regrutujú z menšej (len mužskej) talentovanej skupiny („talent pool“ – preklad red.),“ dodáva výskumník z Univerzity Komenského.
Hardoš potvrdzuje, že napriek množstvu existujúcich vedeckých štúdií „zvýšená prítomnosť žien v parlamentoch naozaj znamená, že sa niektoré témy, otázky a politiky otvárajú viac“. Dodáva však, že by bolo zjednodušujúce tvrdiť, že všetky ženy zdieľajú zhodné záujmy a názory.
„Z ich zdieľanej rodovej skúsenosti a perspektívy ale vyplýva, že niektoré témy otvárajú častejšie. Potvrdzuje to výskum, ktorý napríklad skúmal detaily parlamentných rozpráv, vystupovanie poslankýň, či to, ako skokové zvýšenie počtu žien cez kvóty viedlo k zvyšovaniu výdavkov na verejné zdravotníctvo,“ vysvetľuje Hardoš z Ústavu európskych a medzinárodných vzťahov Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.
Efektívne kvóty
Efektívnosť kvót skúmajú stovky štúdií. Na jednej strane stojí výskum, ktorý sleduje, či zavedené pravidlá skutočne odstraňujú bariéry a umožňujú ženám dostať sa do rozhodovacích štruktúr vo vyššom počte. Na strane druhej sa vedci zaoberajú vplyvom takejto rodovej parity na rovnosť pohlaví.
Pozitívne účinky kvót však nie sú univerzálne a niektoré výskumy odhaľujú prípady, v ktorých kvóty viedli k obmedzeným politickým zmenám alebo dokonca k rodovo nerovnostárnejším výsledkom. Deje sa tak najmä pri ich nesprávnom, či nedostatočnom nastavení.
Dizajn systému kvót v praxi je rovnako obrovským výskumným problémom. Ak sa totiž nastavia nesprávne, nielenže nemusia fungovať, ale môžu spôsobiť ďalšie komplikácie, či dokonca rozširovanie už existujúcej rodovej priepasti. Príkladom je Ukrajina.
Kvóty pre stranícke kandidátky zaviedol Kyjev po prvý krát ešte v roku 2013. Ak strana na svoju kandidátku pri parlamentných a neskôr aj pri samosprávnych voľbách dostala minimálne 30 percent žien, obdržala dodatočnú finančnú podporu. V roku 2020 bol systém transformovaný novým volebným zákonom, ktorý zaviedol aj povinné kvóty na kandidátkach. Hoci strany napokon zapojili na listiny v priemere až 40 percent žien, omnoho menšie percento z nich sa reálne do parlamentu po voľbách dostalo.
Strany systém vedome obchádzali, pretože kvóty na ženy boli povinné len pri nominácii. Výskumníci z organizácie OPORA zistili, že množstvo žien sa svojich nominácií tesne pred voľbami vzdalo, prípadne odmietlo prebrať svoj mandát. Hoci ich strany tvrdili, že sa tak rozhodli dobrovoľne, vzhľadom na vysoký počet obdobných prípadov, aj anonymizované rozhovory s politikmi výskumníkov uistili, že išlo o vedomý spôsob, ako sa podmienkam vyhnúť.
Podľa profesorky Jennifer Piscopo, ktorá patrí medzi najcitovanejšie výskumníčky v tejto oblasti, je pre správnu implementáciu kvót na počty žien potrebné splniť štyri základné faktory. Prvým je vysoko nastavený prah zvoliteľnosti. Väčšina krajín totiž začína s opatrnými kvótami na 20 alebo 30 percent, hoci rodová rovnosť ráta s jasnou polovicou.
Druhým faktorom je zhoda s volebnými systémami. Mnoho zákonov o kvótach najmä v minulosti neobsahovalo pravidlá, týkajúce sa poradia na kandidátkach, čo umožňovalo politickým stranám odsunúť ženy na ich koniec. Zlatým štandardom je v súčasnosti takzvaná „vertikálna parita“, teda 50 percentná rodová kvóta, ktorá na kandidátskej listine strieda mená mužov a žien.
Do tretice je faktorom aj priestor na manévrovanie, či vyhýbanie sa pravidlám. Napríklad prvý mexický zákon o kvótach z roku 2002 sa podľa Piscopo nevzťahoval na strany, ktoré vyberajú kandidátov prostredníctvom interných primárok. V roku 2011 sa právničky, novinárky, aktivistky a političky sa v tejto veci obrátili na súd, ktorý im dal za pravdu.
V neposlednom rade sú kľúčové mechanizmy presadzovania, ako aj sankcie. „Zákony o kvótach sa zvyčajne spoliehajú na volebné orgány, ktoré majú zabezpečiť, že strany kvótu nielen naplnia, ale budú sa riadiť aj pravidlami poradia a prideľovania okrskov. Orgány musia byť naďalej ostražité voči vynaliezavcom,“ prízvukuje výskumníčka.
Kvóty podľa štúdií získavajú na efektivite vtedy, ak sú popri nich zavádzané aj ďalšie mechanizmy. Zároveň výskum potvrdzuje, že čím väčšia je dobrovoľnosť ich využívania, tým nižšia je ich efektívnosť.
Politická sila žien v parlamente závisí teda najmä od sily a organizácie žien v spoločnosti, vysvetľuje Hardoš. „Kvóty vo výsledku sú buď skôr inštitucionálnym potvrdením postupujúceho uznania rovnosti žien a pokračovaním už jestvujúcich snáh o ich zrovnoprávnenie, alebo sú len ambicióznym prvým krokom. Zavádzané sú potom spolu s ambíciou demokratizácie krajiny, ktorý však negarantuje ani úspešnú reprezentáciu záujmov žien, ani pomoc inštitucionalizovať demokraciu a rovnosť,“ dodáva.
Článok vznikol v spolupráci s
