Irán sa pokúša útokmi na Turecko a britskú základňu na Cypre vtiahnuť do konfliktu aj NATO. Je to hazardný ťah, no ak sa európske štáty začnú obávať ďalšej eskalácie, verejnosť by mohla začať tlačiť na svoje vlády, nech odhovoria USA a Izrael od ďalších útokov, vraví v rozhovore pre euBrief odborník na Irán MATOUŠ HORČIČKA.

Matouš Horčička je analytik Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO) v Prahe.

Vysokopostavený iránsky duchovný Násir Makárem Šírází po smrti Alího Chameneího vydal fatvu proti USA a Izraelu. To by malo znamenať výzvu pre šiitských moslimov, aby pomstili jeho smrť. Vnímate v tejto súvislosti zvýšené riziko teroristických útokov na Západe? 

Fatva je v islame náboženský edikt. Tu vidíme jej použitie ako politického nástroja. Tak to v praxi funguje, no zároveň je dôležité zdôrazniť, že sa to automaticky netýka všetkých moslimov.

Ak ju vydal konkrétny šiitský duchovný, vzťahuje sa predovšetkým na šiitských veriacich, ktorí ho uznávajú ako náboženskú autoritu a riadia sa jeho náboženskými stanoviskami v bežnom živote. Ale nedá sa povedať, že by to mali zrazu poslúchnuť všetci. Prakticky to tak nefunguje.

Môžeme to nejako prirovnať k nášmu kultúrnemu kontextu?

Ak by som to veľmi zjednodušil, je to podobné, ako keby sme povedali, že protestanti automaticky poslúchajú pápeža – čo, samozrejme, neplatí. Podobne to funguje aj tu: fatva má autoritu predovšetkým pre tých veriacich, ktorí uznávajú daného duchovného.

Samozrejme, ak si spomenieme na niekdajšiu fatvu proti britskému spisovateľovi Salmanovi Rushdiemu za vydanie Satanských veršov, tá zarezonovala v rôznych komunitách. Môže to tak byť aj v tomto prípade u ľudí, ktorí oplakávajú smrť Alího Chameneího.

Ktorých krajín by sa to mohlo týkať? USA a Izraela, ktoré priamo vedú vojenskú operáciu, alebo aj iných západných krajín?

Myslím si však, že by sa mohlo týkať najmä amerických a izraelských cieľov. V tejto chvíli sú potenciálnymi terčmi predovšetkým veľvyslanectvá a ďalšie objekty spojené s týmito dvoma štátmi.

Napokon, už teraz prebieha množstvo demonštrácií a niektoré americké veľvyslanectvá či konzuláty sa stali terčom odvetných útokov. To však neznamená, že by sa riziko nemohlo rozšíriť aj na ďalšie krajiny – najmä na tie, ktoré sa na útokoch podieľali alebo ich podporili.

Aké ďalšie dôsledky môže mať tento konflikt pre Európu? Okrem ekonomických vplyvov sa spomínajú napríklad aj obavy z migrácie.

Migrácia bude závisieť najmä od vývoja priamo vo vnútri Iránu. Konflikt môže nejakým spôsobom ovplyvniť stabilitu režimu alebo viesť k rozhoreniu rôznych lokálnych konfliktov – či už regionálnych v rámci Iránu, alebo prípadne v celej krajine. V súčasnosti sa rieši napríklad zapojenie Kurdov alebo ďalších menšín. Do toho vstupujú aj iránske útoky či operácie napríklad v iránskom Kurdistane a podobne. 

Určitá hrozba migrácie tam teda je, no zatiaľ je populačný pohyb pomerne stabilný. Pri ďalšom vývoji situácie nemožno vylúčiť, že sa to zmení. Môže sa tak stať napríklad v prípade, ak by iránsky režim začal kolabovať, alebo ak by niektoré regióny začali vyhlasovať autonómiu či nezávislosť. 

Momentálne je to však skôr naopak. V Iráne sa veľa ľudí pred konfliktom skôr ukrýva vo svojich domovoch alebo na vidieku. Mestá sú zasiahnuté najviac, zvyšok krajiny zatiaľ nie.

Iránske útoky sa medzičasom dotkli už aj územia NATO a EÚ, konkrétne Turecka a britskej základne na Cypre. Išlo podľa vás o omyl alebo zámer?

Určite to vnímam ako zámer. Nemyslím si, že by k takýmto útokom došlo omylom. Skôr mám pocit, že Irán momentálne rozohral viacero kariet naraz. Vidíme to aj na tom, že jeho útoky smerujú prakticky voči všetkým štátom v Perzskom zálive.

A snaží sa do toho vtiahnuť aj štáty NATO, čo vidíme aj teda prostredníctvom útokov na britskú základňu na Cypre, ktorý je členom EÚ, alebo na Turecko, ktoré je členom NATO.

Z môjho pohľadu to nie je úplne prekvapivé, keďže jedným z kľúčových aktérov, ktorý vedie útok proti Iránu, sú Spojené štáty – a tie sú členom Aliancie. Ak teda tú interpretáciu rozšírime, Irán sa môže snažiť do konfliktu nejakým spôsobom zatiahnuť aj ďalšie štáty v tomto obrannom pakte.

Nie je to priveľmi riskantné?

Z iránskeho pohľadu je to podľa mňa hazardný ťah. Režim sa tým však môže snažiť vyvolať tlak na verejnú mienku na Západe. Ak sa európske štáty začnú obávať ďalšej eskalácie, verejnosť by mohla začať tlačiť na svoje vlády, nech odhovoria Spojené štáty a Izrael od ďalších útokov. No môže sa stať aj opak - a teda, že sa budú chcieť do útokov zapojiť. 

Irán tak vlastne skúša gambit, čo sa mu v tejto situácii podarí alebo nepodarí zrealizovať. Vidieť to aj v širšom regióne, kde sa snaží čo najviac rozvlniť hladinu medzinárodnej diplomacie a možno tak preklopiť verejnú mienku smerom k tomu, že je lepšie s útokmi prestať, lebo inak to môže byť ešte horšie.

Ako čítate súčasný postoj EÚ k Iránu? Mohla by podľa vás jej súčasná reakcia na konflikt vyzerať inak?

Myslím si, že Európska únia za posledný mesiac svoj postoj k Iránu de facto výrazne prehodnotila – rovnako ako viaceré členské štáty. EÚ udržiavala s Iránom a so súčasným režimom nejaké relatívne vzťahy, ktoré pretrvávali aj napriek americkým sankciám. Platilo to najmä pre Nemecko, ale aj pre Francúzsko či Taliansko.

Aj preto mali tieto štáty, a následne aj samotná EÚ, rezervovanejší postoj aj k sankciám. Spojené štáty ich zavádzali už oveľa skôr: napríklad označenie Islamských revolučných gárd za teroristickú organizáciu EÚ dlhodobo odmietala. 

Únia sa dlhodobo snažila vystupovať skôr ako mediátor. Chcela byť čiastočne akýsi sprostredkovateľ, a čiastočne aktér, ktorý dokáže s iránskym režimom komunikovať a vychádzať lepšie než iní hráči - napríklad Spojené štáty.

To sa však zmenilo v januári a februári 2026.

Áno, najprv v Iráne vypukli protesty, ktoré režim brutálne potlačil. Následne EÚ pristúpila k tomu, že Islamské revolučné gardy označila za teroristickú organizáciu a zaviedli sa aj nové sankcie. Teherán recipročne označil európske armády za teroristické organizácie.

Tým sa narušilo dovtedajšie status quo, ktoré sa Európa snažila udržiavať prostredníctvom obchodných vzťahov a rôznych ďalších pák. Situácia sa ešte viac vyostrila v súvislosti s terajšou operáciou, po ktorej začali Európania hovoriť nielen o ďalších sankciách, ale aj o možnostiach podpory amerických a izraelských operácií.

Vidíme teda zásadné prehodnotenie postoja viacerých aktérov. Výraznú úlohu pritom zohráva Nemecko a kancelár Friedrich Merz, ktorý sa v tomto smere čoraz viac približuje pozícii Spojených štátov. Nedávno sa stretol s Donaldom Trumpom, takže mám pocit, že je tam zjavná snaha posunúť situáciu smerom, ktorý by bol pre Washington prijateľnejší.

EÚ sa do konfliktu zapojiť nechce a hovorí najmä o nutnosti deeskalácie. Ako však spomínate, niektorí jej členovia konajú na vlastnú päsť - najmä Francúzsko a Nemecko. Aké sú ich motivácie? V prípade Berlína sme navyše videli protichodné signály: najprv zvažoval pomoc USA pri útokoch. Minister zahraničia to potom vylúčil. No Merzova návšteva USA mala opäť iný tón.

Myslím si, že aj v prípade Nemecka ide o proces prehodnocovania jeho doterajšej politiky a úlohy v regióne. Nemci totiž dlhodobo ťažili z pomerne pozitívneho obrazu v Iráne vďaka svojim produktom, exportu, know-how či iných dlhodobých väzieb. Snažili sa tam držať určitú prítomnosť aj napriek sankciám.

Existovali dokonca aj mechanizmy, ktoré mali pomôcť obísť americké sankcie. Keď Spojené štáty odstúpili od jadrovej dohody, Nemecko stálo na čele európskej koalície, ktorá sa snažila implementovať protisankčný systém INSTEX. Ten mal umožniť pokračovanie zavádzania jadrovej dohody JCPOA (dohoda o obmedzení iránskeho jadrového programu výmenou za zrušenie sankcií, pozn. red.) aj napriek odchodu USA.

V praxi sa však ukázalo, že bez koordinácie so Spojenými štátmi to nie je realistické. Západné firmy sa obávali dopadu amerických sankcií, ktoré by mohli zasiahnuť aj ich samotné. Preto sa z iránskeho trhu postupne stiahli.

Nemecko napriek tomu dlhodobo udržiavalo vzťahy s Iránom a s Islamskou republikou. Teraz však zrejme bude musieť hľadať nový prístup. Do istej miery to bolo už dlhšie neudržateľné – aj z pohľadu verejnej mienky. Skutočnosť, že sa Berlín snažil s týmto režimom potichu udržiavať pracovné vzťahy, sa po udalostiach z januára stala politicky veľmi ťažko obhájiteľnou.

Myslím si, že v prípade Nemecka je to do veľkej miery spojené s jeho všeobecnou neochotou zapájať sa do vojenských konfliktov. Francúzsko sa naopak v posledných rokoch snaží vystupovať na globálnej scéne aktívnejšie – či už ako mediátor, alebo aj prostredníctvom priamejšieho zapojenia, napríklad využívaním armády či umožnenia útokov.

Pre Paríž je to zároveň spôsob, ako posilňovať svoju diplomatickú rolu na Blízkom východe a budovať obraz globálneho aktéra. Francúzsko preto častejšie než Nemecko využíva aj vojenské nástroje alebo je aspoň ochotné o nich otvorene hovoriť.

Nemecko sa naopak dlhodobo snaží vojenskému angažovaniu skôr vyhýbať, prakticky kdekoľvek vo svete. Nemecko sa historicky snažilo skôr budovať ekonomické väzby a spoluprácu. Do veľkej miery to súvisí aj s historickou skúsenosťou krajiny. 

Presuňme sa k samotnému konfliktu. Je podľa vás súčasný iránsky režim dostatočne silný na to, aby ho prežil?

Režim je pod neustálymi útokmi zvonka a americké aj izraelské sily sú schopné takmer bez problémov operovať v iránskom vzdušnom priestore. Zároveň však platí, že režim je stále prítomný v teréne. Je dôležité zdôrazniť, že má stále svojich podporovateľov.

Títo ľudia prišli o svojho najvyššieho vodcu a zároveň o náboženský vzor, takže pre mnohých z nich je to veľmi silný moment mobilizácie.

Otázkou je, koľko ich presne je. Odhady hovoria približne o 20 až 30 percentách populácie, ktorá je voči režimu výrazne pozitívne naladená – či už z náboženských, ideologických alebo ekonomických dôvodov, pretože z režimu aj profitujú.

To je dosť, alebo málo?

Je to menšina, ale stále dostatočne veľká skupina na to, aby režim dokázal udržať pri moci. Už v minulosti mnohí z nich – napríklad príslušníci milícií alebo islamských revolučných gárd – ukázali veľkú lojalitu režimu aj jeho cieľom.

Videli sme to napríklad pri potláčaní protestov, ktoré prebiehali v januári. Zásah bol úplne bezprecedentný. Zároveň to ukazuje, že časť podporovateľov režimu je v takom stave mobilizácie, že sú pripravení veľmi tvrdo zasahovať.

Rezignoval teda režim už na akúkoľvek vnútornú diskusiu?

Z veľkej časti – až úplne – áno. Represie v Iráne boli veľmi tvrdé aj v minulosti, ale vždy tam bola aspoň určitá snaha ich do istej miery korigovať, aby nepôsobili úplne bezbreho. A aby zostal dojem, že existuje priestor na dialóg alebo reformu, hoci to režim nikdy reálne nepripustil.

Teraz však ukázal, že konzervatívne zložky od toho úplne upustili. Boli schopné pozatvárať celý rad reformných politikov alebo ľudí, ktorí – napriek tomu, že patrili k režimu – hovorili o potrebe sebareflexie. Tvrdili, že je potrebné pozrieť sa na fungovanie štátu a neospravedlňovať všetko iba sankciami, pretože množstvo vecí jednoducho nefunguje aj bez ohľadu na ne.

Títo ľudia však boli buď uväznení, alebo zadržaní v rámci širších zatýkaní, ktoré prebehli ešte pred samotnými útokmi. Režim teda stále má za sebou určité percento populácie, ktoré mu dodáva schopnosť byť prítomný v uliciach a prípadne potláčať protesty, ak by boli ľudia ochotní opäť vyjsť do ulíc.

Nakoľko sú v súčasných podmienkach – a predovšetkým po januárových skúsenostiach –, protesty pravdepodobné? 

To sa veľmi ťažko odhaduje, pretože počas posledných protestov bolo desaťtisíce ľudí zabitých, zranených a množstvo ďalších bolo zatknutých.

Nedá sa preto očakávať, že si títo ľudia zrazu povedia, že práve teraz je čas znovu vyjsť do ulíc, keď tam ešte pred mesiacom preliali krv. Mnohí sú pravdepodobne výrazne vyčerpaní alebo už neveria, že by to mohlo fungovať. Ten útok teraz už síce prišiel, no Donald Trump ho sľuboval oveľa skôr.

Áno, na to som sa aj chcela opýtať. Myslíte si, že by bolo pre protestujúcich lepšie, keby k útoku došlo už v januári, a nie až teraz?

Ak by som to mal hodnotiť z hľadiska šancí protestujúcich, tak áno. Počas protestov totiž režim pristúpil k veľmi tvrdým represívnym opatreniam. V Iráne bol napríklad vypnutý internet alebo výrazne obmedzený prístup k nemu. Režim sa snažil kontrolovať, ako sa ľudia pripájajú na sieť, zasahoval proti rôznym terminálom Starlink a snažil sa ich vyhľadávať. Zároveň prerušoval komunikačné spojenia. 

Ukázal tým, že je schopný protesty potláčať nielen brutálnou silou v uliciach – teda násilím, zatýkaním či zabíjaním –, ale aj technologickými prostriedkami.

Ak by v tom momente do situácie vstúpili napríklad Izrael a Spojené štáty, režim by bol pod ešte väčším tlakom. Počas protestov totiž z môjho pohľadu aj zazmätkoval – aj preto použil také bezprecedentné násilie.

V minulosti si totiž viac veril, že protesty dokáže ustáť, a preto represie aspoň do istej miery moderoval. Teraz už na to úplne rezignoval, čo môže naznačovať, že si nebol istý, ako sa situácia vyvinie.

Keby protestujúci, ktorí boli vtedy v uliciach, zrazu videli, že majú nejakú podporu zvonku – že proti režimu nestojí iba neozbrojený dav, ale aj ďalší aktéri – mohlo to tú to dynamiku situácie výrazne zmeniť. Samozrejme, mohlo ju to aj výrazne eskalovať, keďže režim šíril naratív, že protestujúci sú buriči alebo ľudia, ktorí slúžia západným záujmom.

Vyvinulo by sa to teda inak?

Ťažko povedať, ako presne by sa situácia vyvinula. Minimálne by sa však tí ľudia, ktorí reagovali na výzvy „vyjdite do ulíc, pomoc je na ceste“ – čo zaznievalo napríklad od Donalda Trumpa –, tej pomoci aj reálne dočkali. Žiadna pomoc však neprišla.

A tí ľudia sa pritom vtedy reálne mobilizovali, vyšli do ulíc a preliala sa tam ich krv. Vtedy tú pomoc pravdepodobne potrebovali najviac. Dnes už v uliciach nie sú a je dosť možné, že budú váhať, či sa do nich vôbec ešte vrátiť.

Aký je podľa vás najpravdepodobnejší scenár vývoja v najbližších týždňoch?

To sa samozrejme odhaduje veľmi ťažko. Veľa bude závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať situácia vo vnútri samotného režimu. Vieme, že zahynulo viacero vysokopostavených predstaviteľov, vrátane najvyššieho vodcu. Momentálne sa rieši otázka nástupníctva, čo je v iránskom politickom systéme komplikovaný proces.

V čom je špecifický?

Iránsky režim je v tomto smere pomerne zložitý. Existuje v ňom viacero mocenských centier s rôznymi záujmami a dynamikou. Otázkou preto je, do akej miery sa podarí niektorému z nich – napríklad skupine okolo pôvodného okruhu Alího Chameneího alebo prípadne okolo Islamských revolučných gárd – situáciu stabilizovať a presadiť svoju autoritu.

Vo veľkej miere bude závisieť od toho, či sa týmto mocenským skupinám podarí udržať vnútornú kohéziu a vytvoriť určitú mieru súdržnosti, aby všetky zložky režimu ďalej ťahali za jeden povraz. Práve tu však podľa mňa vzniká určitá hrozba a zároveň sa tu ukazujú aj náznaky ďalšej neistoty.

Priblížte, prosím.

Vidno to napríklad na tom, že Islamské revolučné gardy momentálne ovládajú ministerstvo obrany, ktoré spravuje regulárnu armádu. Tá však nie je systematicky takou inštitúciou alebo silovým aparátom, ktorému by režim dlhodobo dôveroval – a zjavne mu nedôveruje ani teraz.

Na rozdiel od revolučných gárd sa totiž regulárna armáda skladá z odvedencov. Revolučné gardy fungujú ako lojalistická pretoriánska garda – ide o výber ľudí, ktorí sú s režimom úzko prepojení.

V prípade armády to tak však neplatí?

Áno. Veľkú časť jej príslušníkov totiž tvoria bežní mladí muži, ktorí nastúpili na povinnú vojenskú službu a s režimom nemusia mať nič spoločné, ani sa s ním stotožňovať. Práve to môže vytvárať neistotu, pretože režim si nemôže byť istý, ako sa táto zložka zachová.

Ide o jednu z mála veľkých ozbrojených síl, ktorá má zbrane a je schopná prípadne posunúť situáciu v rámci mocenského monopolu iným smerom, ak by tam nebola dostatočná súdržnosť.

Doteraz boli revolučné gardy a pridružené milície schopné udržať kontrolu v uliciach a zasahovať proti neozbrojeným demonštrantom. Situácia by sa však mohla výrazne zmeniť, keby sa na druhej strane objavili aj ozbrojené skupiny.

Vývoj preto bude vo veľkej miere závisieť od toho, ako režim zvládne vnútorné preskupovanie síl. 

Kľúčové bude najmä to, ako vyrieši otázku nástupníctva a ako sa nanovo nastavia vzťahy na vedúcich pozíciách. Ide totiž o nových ľudí v nových funkciách, ktorí nemusia mať vybudované väzby, aké mali ich predchodcovia. A práve to môže v najbližšom období viesť k určitej disonancii v rámci samotného režimu.

Treba si totiž uvedomiť, že Chameneí nebol len najvyšším vodcom Iránu, ale aj významnou osobnosťou šiitského islamu. Mnohí ľudia nasledovali jeho vedenie aj z náboženského hľadiska. Preto určité zvýšené bezpečnostné riziko tu určite existuje.