We have no contact with the minister. I really don’t understand what she is actually trying to achieve or what she is fighting against,” says Nela Riehl, chair of the European Parliament’s Committee on Culture, following her visit to Slovakia.

 

Predsedníčka Výboru Európskeho parlamentu pre kultúru a vzdelávanie Nela Riehl navštívila Trenčín ako Európske hlavné mesto kultúry 2026 a následne aj Bratislavu. Okrem pozitívnej energie a iniciatívy umelcov však našla aj konflikty a politický tlak. V rozhovore pre euBrief nešetrí kritikou: s ministerkou kultúry nemajú žiadny kontakt a situácia podľa nej ohrozuje nielen národnú kultúrnu scénu, ale aj európsku spoluprácu. Varuje, že ak sa vývoj nezmení, Európsky parlament zareaguje rezolúciou, podobne ako v prípade Maďarska.

Nela Riehl je nemecká politička za stranu Volt, ktorá od roku 2024 pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu vo frakcii Zelení/EFA. V roku 2025 získala ocenenie MEP Award pre najlepšieho nováčika. Vo Výbore pre kultúru a vzdelávanie (CULT) vedie najmä agendy v oblasti podpory umeleckej slobody a európskych vzdelávacích programov.

V rozhovore sa dočítate:

• či Európsky parlament môže zasiahnuť, keď národná vláda odvoláva riaditeľov kultúrnych inštitúcií a kde presne končí európska právomoc,

• ako Riehl hodnotí vzťah Ministerstva kultúry SR k európskym fondom a čo to znamená pre slovenských žiadateľov o granty,

• či sa Slovensko dočká rezolúcie Európskeho parlamentu podobnej tej, akú EP prijal voči Maďarsku,

• prečo ministerka kultúry nekomunikuje s výborom EP a čo to podľa Riehl znamená pre postavenie Slovenska v EÚ,

• čo konkrétne plánuje výbor CULT urobiť pre ochranu umeleckej slobody a kde sú hranice toho, čo Brusel vôbec môže.

Navštívili ste Trenčín v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK). Čo vás najviac zaujalo?

Je to moja prvá návšteva Slovenska a je to krásna krajina – ľudia sú tu mimoriadne milí. Navštívila som Trenčín v rámci EHMK, ale aj Bratislavu, pretože moja strana, Volt Europa, tu mala valné zhromaždenie. Páči sa mi, že v oboch mestách sú miestni politici mimoriadne aktívni v oblasti kultúry.

V Trenčíne sme videli aj festival pouličného umenia Fest Art. Ľudia sa schádzali, na stenách boli maľby umelcov z celého sveta. A čo ma zasiahlo, bolo, že to nebolo len pre umelcov, stretli sa tam mladí, rodiny s deťmi, starší ľudia, všetci spoločne trávili čas. Celkovo som v Hlavnom meste kultúry videla veľké zapojenie ľudí. Taktiež je skvelé, že podporujete nové moderné prístupy, ale vážite si aj tradičnú slovenskú kultúru.

Európsky parlament a jeho kultúrny výbor zohrávajú kľúčovú úlohu pri EHMK, od výberu miest, dohľadu nad finančnou podporou z európskych peňazí až po napĺňanie cieľov. Ako sa v tom Trenčínu darí?

V Trenčíne považujem za úspech mimoriadnu mieru zanietenia ľudí, ktorí sa na projekte podieľali. Odviedli mnoho kvalitnej práce. Zároveň je dôležité vyzdvihnúť, že peniaze boli investované veľmi rozumne. Do udržateľnosti – do vecí, ktoré pre mesto niečo znamenajú nielen teraz, ale budú hodnotné aj o rok a o päť rokov. Nie každé mesto to robí.

Keď hovoríte o financiách, pri otváracom víkende Trenčín 2026 vyvolal ostrú verejnú reakciu hotelový účet ministerky kultúry vo výške 23 000 eur, pričom sa nezúčastnila ani na oficiálnom programe. Samotné ministerstvo uviedlo, že sa vyhýbali možným protestom či nesúhlasu zo strany verejnosti. Aj keď európske inštitúcie nemajú priamy dosah na kultúrnu politiku štátov, rezort je stále kontaktným bodom pre európske fondy. Aké sú vaše vzťahy?

Priamo s ministerkou nemáme žiadny kontakt. To je samo o sebe výpovedné. Skutočne nerozumiem, o čo jej vlastne ide a proti čomu bojuje. Trenčín je klenot a má obrovský potenciál ukázať sa Európe v tom najlepšom svetle. Slovensko by malo túto príležitosť využiť na modernizáciu a rozvoj do budúcna. Prípravy na Európske hlavné mesto kultúry bývajú zvyčajne plné pozitívnej energie, no u vás namiesto toho vidieť len konflikty a napätie. A to všetko nesmierne komplikuje.

Idú všetky európske financie cez ministerstvo kultúry?

Máme aj európske financovanie programov Creative Europe a čoskoro AgoraEU, ktoré budú vždy do určitej miery nezávislé od toho, čo sa deje v národnej vláde. Je to tak urobené schválne a vďaka tomu je program, našťastie, chránený pred priamymi politickými zásahmi. My z výboru nezasahujeme do národnej kultúrnej politiky. Avšak veľmi pozorne ju sledujeme a sme veľmi znepokojení.

Videla som tento vzorec nielen na Slovensku, ale aj v iných členských štátoch. Sme svedkami toho, že umelci sú v záujme získania finančnej podpory nútení k autocenzúre. Práve preto presadzujem vytvorenie európskeho legislatívneho rámca, napríklad vo forme zákona o slobode kultúry, ktorý zabezpečí, že poskytovanie finančných prostriedkov nebude podmienené politickými názormi umelcov, že charakter vašej umeleckej práce nebude rozhodovať o schválení alebo zamietnutí podpory tvoriť.

Úlohou politikov nie je vyhlasovať: „Páči sa mi vaša ideológia, preto vás finančne podporím.“ Mojou povinnosťou ako politika je uniesť aj kritiku a podporovať umenie, s ktorým nemusím osobne súhlasiť. Presne takto to totiž v otvorenej spoločnosti funguje.

EÚ chce dať viac peňazí do kultúry

AgoraEU je návrh vlajkového programu financovania EÚ pre kultúru, médiá a občiansku spoločnosť na rozpočtové obdobie 2028 – 2034. Spája a výrazne rozširuje predchádzajúce iniciatívy, ako sú Creative Europe a CERV, s cieľom podporovať umeleckú slobodu, kultúrnu rozmanitosť, pluralitu médií a demokratické hodnoty v celej Európe.

Komisia navrhuje výrazné navýšenie finančných prostriedkov, ktoré sú rozdelené do troch hlavných pilierov:

• Creative Europe – Culture: Podpora cezhraničnej kultúrnej tvorby,

• MEDIA+: Posilňovanie audiovizuálneho sektora (vrátane videohier), nezávislej žurnalistiky a spravodajských médií,

• Democracy, Citizens, Equality, Rights and Values (CERV+): Podpora základných práv, aktívneho občianstva a právneho štátu.

Aktuálne európske inštitúcie (Parlament, Rada a Komisia) rokujú o legislatívnom rámci a rozdelení rozpočtu, aby bol program pripravený na spustenie v roku 2028.

Hovoríte o plánovaných zmenách. Aké konkrétne nástroje má dnes napríklad váš výbor na riešenie týchto problémov?

Toto je kľúčová otázka. Na pôde výboru vyjadrujeme svoje znepokojenie – jasne pomenúvame problematické javy, ktoré sledujeme, aby neostali bez povšimnutia. Na tejto úrovni však zatiaľ nemáme k dispozícii žiadny reálny donucovací nástroj. Kvôli tomu musíme smerovať k vytvoreniu legislatívneho rámca na ochranu slobody kultúry, tak, ako je to pri Európskom akte o slobode médií (Media Freedom Act), ktorý chráni nezávislosť novinárov.

Niekoľko úspechov sme už dosiahli, príkladom je iniciatíva Kompas autorských práv (Copyright Compass) alebo smernica o umelej inteligencii a tvorcoch, ktorá rieši problematiku nedostatočného finančného ohodnotenia umelcov za ich prácu. Toto sú prvé kroky. K samotnému vymáhaniu spoločných pravidiel ale musí v konečnom dôsledku dochádzať na národnej úrovni.

Počas aktuálnej návštevy Slovenska sa stretnete aj s bývalým generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla Matejom Drličkom, ktorého odvolanie vyvolalo silné protesty. Čo je cieľom tohto stretnutia?

Chcem navnímať situáciu a potreby ľudí, ako je pán Drlička, priamo z terénu. Prečo ho odvolali? Aké boli argumenty? Keď sa na to pozrieme bližšie, toto rozhodnutie nemá žiadnu oporu u verejnosti a chýba mu transparentné zdôvodnenie. Vyzerá to, že politici tu môžu uplatňovať moc úplne svojvoľne, skrátka si robiť, čo chcú. Ak však chýbajú argumenty a transparentnosť, prirodzene to vyvoláva pochybnosti.

Práve preto som sa s ním chcela stretnúť. Som presvedčená, že budovanie kontaktov je v tejto chvíli mimoriadne naliehavé. Podporujem, že sa spája aj s kolegami z iných krajín, ktorí zažili podobné problémy, pretože, ako som už spomínala, tento vzorec správania vidíme naprieč celou Európou. To, čo teraz potrebujeme, je budovať koalície a menšie cezhraničné siete na ochranu slobody kultúry.

Hovoríte, že zásahy do kultúry vidíte aj v iných krajinách. Ako si to vysvetľujete, má podľa vás situácia presah aj do iných sfér politiky či spoločnosti?

Kultúra je vždy to prvé, na čo sa útočí, pričom ľudia si môžu pomyslieť: „Nuž, je to len kultúra, nie je to ešte až také dôležité.“ Potom však vidíte, že rovnaké útoky smerujú na vedu, na médiá. Ľudia musia pochopiť, že ak nebudeme bojovať za slobodnú kultúru, za čo vlastne máme bojovať?

Takže áno, tento druh tlaku vnímam ako súčasť širšieho trendu a musíme byť voči nemu ostražití. To, čo sa deje na Slovensku, nie je v poriadku. Ak tieto veci necháte len tak plynúť, postupne sa budú nabaľovať, až vašu krajinu o pár rokov ani nespoznáte.

Problémom v tejto atmosfére je aj fakt, že máme ekonomicky ťažké časy. Dochádza k mnohým škrtom, aj v kultúrnom financovaní, pričom často zaznievajú fiškálne dôvody: sú iné priority, niet peňazí. Aký je váš názor na tento argument?

Peňazí je, samozrejme, málo, no keď sa pozriete na celkový rozpočet štátu, Únie, kultúra by nikdy nemala byť sektorom, ktorý dostáva najmenej. Nemožno argumentovať slovami: „Ak tu ušetríme, vyriešia sa všetky ostatné problémy.“ Takto to nefunguje.

Problém je, že kultúra je odpradávna miestom, kde ľudia kritizujú politikov, a to sa politikom nie vždy páči. Kultúra je komplikovaná. Ja však v skutočnosti bojujem za spoločnosť, v ktorej sa môžete slobodne vyjadrovať. Som pevne presvedčená, že krátenie finančných prostriedkov pre kultúru ju nakoniec zlikviduje a stratíme tým celospoločenskú súdržnosť. To sú veľmi vysoké stávky.

Priamo vo výbore CULT slovenských zástupcov nemáme. Ste však v kontakte so slovenskými europoslancami?

Je to veľká škoda, že nemáte zastúpenie v našom výbore. No slovenských europoslancov poznám a s mnohými blízko komunikujeme. Pokiaľ ide o otváranie tém, o ktorých sa tu rozprávame, patria k najpracovitejším kolegom. Upozorňujú na všetko, čo sa deje, korektne a dlhodobo. Takže áno, aj vo výbore CULT sme si plne vedomí toho, čo sa na Slovensku deje, a ako jeho predsedníčka to beriem veľmi vážne – aj ako varovný príklad pre ostatné krajiny.

Ako varovný príklad sa viackrát skloňovalo aj susedné Maďarsko. V minulosti Európsky parlament prijímal rezolúcie a vyhlásenia k situácii v krajine v oblasti kultúry, médií, vzdelávania. Vidíte podobné vzorce na Slovensku?

Jednoznačne tam vidím podobnosť. A myslím si, že ak bude tento vývoj pokračovať, uvidíme v blízkej dobe aj rezolúcie týkajúce sa kultúry na Slovensku.

Na jar tohto roku Fond na podporu umenia pozastavil viacročné zmluvy s množstvom kultúrnych centier. Prišla vlna protestov, vedenie sa bránilo, napokon pod tlakom hroziacich súdnych sporov a ochromenia kultúry musel fond ustúpiť. Ako to vnímate z európskeho pohľadu, sledovali ste to?

Áno. V týchto situáciách sme svedkami scenára, ktorý nie je nový, no je nebezpečný. Keď sú posty obsadzované osobami, ktoré zdieľajú politické názory vlády, v orgánoch, ktoré by mali byť úplne nezávislé a názorovo pluralitné. Jediným kritériom by malo byť samotné umenie, ktoré podporujú, bez ohľadu na jeho charakter. Videli sme to v Taliansku, videli sme to aj v iných členských štátoch. Takto dochádza k autocenzúre, ktorú som už spomínala. Ide o vzorec, kde politizované inštitúcie nikoho neodmietajú explicitne, iba potichu odstrihnú tých, ktorí sa im nepáčia.

Každý si to všimne, no takmer nikto nepovie nahlas. Takéto vlády v skutočnosti chcú iba umelcov, ktorí sa vyjadrujú špecifickým spôsobom a tvoria určitý druh obsahu podľa ich predstavy. Presne to dosiahnu, keď kľúčové inštitúcie účelovo obsadia svojimi ľuďmi. Je to mimoriadne nebezpečné.

Taktiež mi prídu rizikové informácie, keď sa množstvo peňazí presunie do drahých rekonštrukcií, napríklad historických budov, avšak bez akéhokoľvek kultúrneho plánu, transparentnosti, zodpovednosti, dialógu, priestoru pre spätnú väzbu. Takáto arbitrárnosť, svojvôľa moci, vytvára neistotu a je nebezpečná pre celú spoločnosť.

Na európskej úrovni máme aj zásady a hodnoty v oblasti nediskriminácie. Ministerka kultúry pri nástupe do funkcie avizovala záujem zastaviť financovanie LGBTI+ organizácií, stavala ich do protikladu k tradičným hodnotám otázkami, či je pre štát kultúrnejšie podporovať menšinové témy, alebo práve investovať do opravy pamiatok, či výroky o ohrozovaní detí, vymieraní „bielej rasy“. Z európskej perspektívy – kde vidíte červenú čiaru, kedy dochádza k prekročeniu výhradne národných záležitostí?

V takýchto prípadoch vnímam ako problém, že kultúra a vzdelávanie sú oblasti, kde máme, žiaľ, na úrovni EÚ obmedzenú kompetenciu. Červená čiara bola hrubo prekročená. Naším hlavným nástrojom je momentálne politický tlak. Keby sme sa dokázali s ministerkou skontaktovať, už by sme ho vyvinuli. Lenže ona s nami odmieta čo i len diskutovať, čím Slovensko v podstate uvrhuje do izolácie.

Ja by som sa jej chcela opýtať: Je toto, čo pre Slovensko naozaj chcete? Aby zostalo izolované? Aby ste ani len netušili, že o vašich krokoch prebieha zásadná debata? Robiť si, čo sa vám zachce, a úplne ignorovať komunikáciu – je toto naozaj to najlepšie pre občanov Slovenska? Silne o tom pochybujem.

Aké konkrétne kroky by ste chceli vidieť od slovenských politikov alebo osobností, ktoré by situáciu zlepšili?

Prvá a najzákladnejšia vec je obyčajná komunikácia. Sme tu, chceme hovoriť. Príďte a hľadajte s nami dialóg. Možno skúste vysvetliť svoje uvažovanie a potom ľahšie dokážeme aj spolupracovať. Možno sa nedohodneme. Ale dialóg je vždy prvý krok. Druhým je, že sa zapojíte do nástrojov, ktoré na európskej úrovni budujeme, ako je rámec slobody kultúry či podpora umeleckej nezávislosti.

My sledujeme, čo sa na Slovensku deje, a ak sa nezapojíte, zostanete izolovaní. Aby som vyzdvihla ten pozitívny odkaz: sme tu, chceme sa angažovať, spolupracovať, rozumieť, chceme chrániť slovenskú kultúru, pretože je súčasťou európskej kultúry.

Máte nejaký odkaz alebo radu pre ľudí, ktorí pracujú v slovenskej kultúre a bojujú za to, aby fungovala?

Na prvom mieste poďakovanie. Ďakujem, že neprestávate bojovať, pretože je to naozaj obdivuhodné. Po druhé: spájajte sa. Nielen v rámci Slovenska, ale aj na medzinárodnej úrovni. Viem, že zdrojov je málo a viem, že chceme od vás veľa, ale spojte sa s ďalšími umelcami v Európe – zisťujte, čo robia, ako zvládajú podobné situácie, hľadajte názorovo blízkych politikov, ktorí vás dokážu podporiť. A po tretie – čo je možno to najkomplikovanejšie, no v konečnom dôsledku to najpotrebnejšie – musíte vtiahnuť do hry verejnosť. Potrebujete, aby ľudia pochopili, že kultúra nie je dôležitá len pre akýchsi vyvolených insiderov, ale že na nej záleží nám všetkým.

 

 

Článok vznikol v spolupráci s Heinrich Boll Stiftung Prague.

Článok bol publikovaný 17.6. 2026 na eubrief.sk