Previous rulings by the Court of Justice of the EU suggest that Slovakia will not succeed with its arguments concerning the violation of its veto power and energy sovereignty.

 Doterajšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ naznačujú, že Slovensko s argumentmi o porušení veta a energetickej suverenity neuspeje.  

Kým pozornosť verejnosti minulé týždne zamestnávali škandály v Pôdohospodárskej platobnej agentúre (PPA) a nedávne varovania z Bruselu o možnom pozastavení eurofondov, vláda Roberta Fica potichu rozbehla ďalší spor priamo s Európskou úniou – tentoraz pre zákaz importu ruského zemného plynu.

Slovensko podalo 17. apríla žalobu na Súdny dvor Európskej únie, ktorou spochybňuje povinné ukončenie jeho dovozu do konca roku 2027.

Minister spravodlivosti Boris Susko označuje žalobu za obranu národných záujmov a suverenity, no podobné spory sa v minulosti vyvíjali skôr v prospech EÚ.

Spor o obchádzanie veta

Základ slovenskej žaloby stojí na tom, ako bolo celé nariadenie v Bruseli schválené. Minister spravodlivosti Boris Susko tvrdí, že Európska únia si pomohla právnou skratkou, aby nemusela získať súhlas všetkých členských štátov. O sankciách majú členské štáty rozhodovať jednomyseľne, teda so súhlasom každého štátu.

„Žalobu podávame preto, že spochybňujeme právny základ, na ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté. Nariadenie bolo schválené ako opatrenie obchodnej politiky kvalifikovanou väčšinou, hoci podľa jeho povahy ide o rozhodnutie so sankčnými prvkami v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, kde sa vyžaduje jednomyseľnosť členských štátov,“ objasnil minister.

Tento argument o obchádzaní veta naráža na dôležitý precedens v rozsudku Komisia verzus Rada, známy ako „prípad malých zbraní“. V tomto spore z roku 2008 Európska komisia žalovala Radu EÚ.

Súd riešil, či rozhodnutie o poskytovaní technickej pomoci na kontrolu zbraní v rozvojových krajinách patrí pod oblasť rozvojovej spolupráce (kde stačí kvalifikovaná väčšina), alebo pod spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (kde je potrebná jednomyseľnosť všetkých členských štátov).

Súdny dvor vtedy stanovil dôležité pravidlo, ktoré sa používa dodnes: ak má právny akt viacero cieľov, rozhodujúci je ten hlavný – tzv. „centre of gravity“ (hlavné ťažisko).

V prípade malých zbraní dospel k záveru, že cieľom je stabilné prostredie pre rozvojovú pomoc. Bezpečnostný rozmer bol dôležitý, ale druhoradý. Preto stačilo hlasovanie väčšinou.

Rovnakú logiku môže súd použiť aj pri slovenskej žalobe o plyn. Nebude riešiť všetky dôsledky opatrenia, ale jeho hlavný cieľ. Otázka bude jednoduchá: Ide najmä o sankciu voči Rusku, alebo o snahu zabezpečiť stabilné dodávky plynu z iných zdrojov?

Brusel bude tvrdiť, že ide o energetickú bezpečnosť a zníženie závislosti. Dopad na Rusko označí len za vedľajší efekt. Ak súd tento výklad prijme, zaradí opatrenie do energetiky, kde členské štáty rozhodujú väčšinou. To oslabuje slovenský argument o právnom triku.

Energetická suverenita má svoje hranice

Druhým pilierom slovenskej žaloby je odvolávanie sa na článok 194 Zmluvy o fungovaní EÚ. Ten hovorí, že každý štát má právo určiť si vlastný energetický mix – teda z akých energetických zdrojov bude vyrábať elektrinu či čím bude kúriť. Vláda Roberta Fica tvrdí, že Brusel nám nemôže diktovať, od koho plyn nakúpime, ak ho považujeme za nevyhnutný pre našu stabilitu.

Tu však postoj slovenskej vlády naráža na ďalší rozsudok, tentoraz Poľsko verzus Parlament a Rada.

V tomto prípade Poľsko napadlo európsku smernicu o emisiách. Tvrdilo, že neprimerane zasahuje do jeho energetického mixu, ktorý je založený na uhlí. Súdny dvor EÚ však rozhodol, že hoci majú členské štáty právo určiť si svoj energetický mix, toto právo nie je absolútne.

Ak Európska únia prijíma opatrenia na ochranu životného prostredia alebo na zabezpečenie energetickej bezpečnosti, musia sa štáty týmto opatreniam prispôsobiť. Súd zároveň potvrdil, že inštitúcie EÚ majú pri regulácii energetiky širokú voľnú úvahu – teda veľkú slobodu rozhodovať, akým spôsobom dosiahnu spoločný cieľ Únie. Súd sa do takýchto rozhodnutí veľmi nevmiešava, pokiaľ nie sú zjavne neprimerané.

Práve preto je veľmi pravdepodobné, že Súdny dvor v slovenskom prípade rozhodne, že bezpečnosť dodávok energie pre celú Úniu má prednosť pred právom Slovenska naďalej nakupovať od riskantného dodávateľa. Rozsudok v prípade Poľska jasne ukázal, že Brusel môže zasiahnuť do národných energetických mixov, ak je v stávke vyšší spoločný záujem Európskej únie.

Lekcia z choroby šialených kráv

Slovensko v žalobe tiež namieta porušenie princípu proporcionality. Premiér Robert Fico označil odpojenie sa od ruských energií ako „energetickú samovraždu“. Varoval, že nedostatok komodít a následný nárast cien spôsobia neúnosný finančný tlak na firmy.

Vláda preto argumentuje, že Európska únia mala zvoliť miernejší a primeranejší postup, napríklad dlhšie prechodné obdobia na zmenu dodávateľov.

V tomto bode však slovenská argumentácia naráža na jeden z najtvrdších precedensov v histórii EÚ – rozsudok v kauze BSE, teda choroby „šialených kráv“. Keď Komisia v 90. rokoch zakázala export britského hovädzieho mäsa kvôli chorobe BSE, Londýn namietal obrovské ekonomické škody a neprimeranosť zásahu, ktorý položil na kolená celé odvetvie.

Súdny dvor však vtedy rozhodol, že ochrana verejného záujmu a bezpečnosti má prednosť pred finančnými záujmami štátov. V hierarchii hodnôt Súdneho dvora je bezpečnosť občanov nadradená hospodárskemu zisku.

Pre Slovensko to neveští nič dobré: ak súd uzná ruský plyn za bezpečnostné riziko, vysoký účet pre slovenský priemysel bude považovať za „prijateľnú obeť“.

Solidarita, ktorá sa môže otočiť proti nám

Posledným argumentom Bratislavy je naša špecifická vnútrozemská poloha. Slovensko tvrdí, že je diskriminované oproti prímorským krajinám s LNG terminálmi a žiada „solidaritu“ vo forme zachovania lacnejšieho zdroja.

Práve v argumente o solidarite sa skrýva najväčší právny problém pre Slovensko. Súdny dvor EÚ v roku 2021 v dôležitom rozsudku o plynovode OPAL, kde Nemecko stálo proti Poľsku, definitívne povýšil princíp energetickej solidarity na záväzný právny princíp.

Nemecký regulátor vtedy umožnil výrazne zvýšiť využitie kapacity plynovodu OPAL pre ruský plyn, čím obišiel Poľsko. Nemecko v tomto spore prehralo, pretože sa snažilo získať viac ruského plynu na úkor energetickej bezpečnosti Poľska.

Súdny dvor jasne povedal, že energetická solidarita neznamená povinnosť ostatných štátov pomáhať krajine, ktorá sa dostala do hospodárskych ťažkostí. Naopak, solidarita znamená povinnosť každého členského štátu nekonať tak, aby ohrozil energetickú bezpečnosť svojich susedov a celej Únie.

Na základe tohto precedensu môže Súdny dvor slovenské volanie po „solidarite“ (teda po možnosti naďalej nakupovať lacný ruský plyn) ľahko obrátiť proti nám. Pravdepodobne skonštatuje, že skutočná solidarita v súčasnej situácii znamená práve nekupovať plyn od štátu, ktorý predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre celú Európsku úniu.

Boj o čas a politické body

Ak zhrnieme spomínané rozsudky, pravdepodobnosť úspechu slovenskej žaloby sa pohybuje v jednociferných číslach. Súdny dvor v Luxemburgu málokedy ruší strategickú legislatívu schválenú drvivou väčšinou štátov, najmä v čase bezpečnostnej krízy.

Prečo teda vláda riskuje túto takmer istú prehru? Odpoveď netreba hľadať len v práve, ale najmä v politike. Žaloba slúži ako ideálne politické alibi.

Ak plyn po roku 2027 skutočne zdražie, vláda môže ukázať na Brusel a povedať, že urobila maximum a bojovala až na súde. Zároveň žaloba slúži ako žetón pri vyjednávaní v kuloároch. Bratislava ju môže kedykoľvek stiahnuť výmenou za iné ústupky, napríklad za viac peňazí z eurofondov na modernizáciu energetických sietí.

V Luxemburgu sa tak nerozhoduje len o paragrafoch, ale aj o tom, akú vysokú kompenzáciu si Slovensko za svoj nútený odchod od ruského plynu nakoniec vybojuje.

Článok bol zverejnený 5.5.2026: https://eubrief.sme.sk/energetika/c/slovensko-zaluje-brusel-pre-rusky-plyn-preco-spor-zrejme-prehra