People emerging from captivity are physically exhausted and disoriented by their sudden freedom. The first priority is to restore their sense of control over their own lives.

 

---

 Upozornenie: Tento text obsahuje opisy mučenia, nemusí byť vhodný pre citlivé povahy.

Nedovoľte, aby rozsah tejto vojny spôsobil, že sa bežní ľudia stanú neviditeľnými. Po štyroch rokoch vojny je veľmi ľahké, aby sa pojem zadržiavaní civilisti stal iba ďalším číslom v správach popri útokoch na energetickú infraštruktúru či mapách bojov, hovorí ukrajinská ľudskoprávna aktivistka ĽUDMYLA YANKINA.

Jej organizácia Civis Fortis podporuje novinárov a aktivistov, ktorí čelia prenasledovaniu, a pomáha civilistom držaným v ruskom zajatí.

„Každý človek, s ktorým pracujem, má svoje meno a svoju rodinu, ktorá na neho čaká. Tí, ktorí sú aj dnes zadržiavaní v ruskej cele alebo na okupovanom území, majú svoj život pozastavený. A to len preto, že boli Ukrajincami, ktorí sa v nesprávnom čase ocitli na nesprávnom mieste,“ vysvetľuje v rozhovore pre euBrief.

V rozhovore sa dočítate:

• Ako vyzerá ruské mučenie ukrajinských civilistov podľa výpovedí prepustených,

• ako uzdraviť rany na duši aj na tele a čo preto robí štát,

• čím môžu pomôcť Európania,

• ako hodnotí plán EÚ obmedziť dočasnú ochranu pre mužov a čo hovorí na nútené odvody na Ukrajine,

• akým tlakom čelia ukrajinskí aktivisti zo strany Ruska aj vlastného štátu.

Ruský systém teroru

V roku 2025 sa sociálnymi sieťami šírili fotografie ukrajinského vojaka Oleksandra Strafuna pred a po prepustení z ruského zajatia. Ako často narážate na prípady ľudí, u ktorých je viditeľný taký silný fyzický úpadok?

Je dôležité poznamenať, že pán Strafun bol vojak a z právneho hľadiska vojnový zajatec, nie zadržaný civil, ktorým sa venujeme v našej organizácii. Zhoršenie jeho zdravotného stavu, ktoré ukázali fotografie, však veľmi dobre poznáme aj z prípadov civilistov, pretože jednoducho zviditeľnili niečo, čo inak zostáva skryté.

Výrazný, medicínsky závažný úbytok hmotnosti, úbytok svalovej hmoty, neliečené zranenia, poškodenie chrupu a fyzické známky hladovania nie sú vo svedectvách ľudí, ktorí boli prepustení zo zajatia, ničím výnimočným. Pre každého, kto je takto držaný dlhší čas, sa to blíži k „norme“.

Monitorovacia misia OSN pre ľudské práva uviedla, že takmer všetci nedávno vypočutí prepustení ukrajinskí vojnoví zajatci opísali mučenie alebo zlé zaobchádzanie vrátane odmietania primeranej zdravotnej starostlivosti.

Prípad Oleksandra Strafuna teda nie je výnimočný?

Na prípade pána Strafuna nie je neobvyklá samotná závažnosť jeho stavu, ale skutočnosť, že jeho fotografie sú verejné a ukázali porovnanie pred a po. Väčšina prepustených civilistov totiž nemá podobnú fotografiu „predtým“, ktorá by ukázala rozsah toho, čo sa s nimi stalo.

V skutočnosti tento obraz veľmi výstižne odráža stav veľkej väčšiny Ukrajincov, ktorí sa vracajú z ruského zajatia. Sú systematicky týraní cez odopieranie základných potrieb: nemajú dostatok jedla ani čistej pitnej vody, sú držaní bez denného svetla a čerstvého vzduchu. Ide o pomalú, zámernú formu násilia, ktorá zanecháva stopy na každom, kto sa vráti.

Táto konzistentnosť sama osebe predstavuje dôkaz, že nejde o konanie niekoľkých svojvoľných dozorcov, ale o systém.

Ľudmyla Yankina

Ako ste už spomínali, správy Monitorovacej misie OSN pre ľudské práva, ale aj organizácie Human Rights Watch opisujú konkrétne vzorce mučenia a zlého zaobchádzania s ukrajinskými civilistami v ruskom zajatí. Čo vám ľudia po oslobodení najčastejšie opisujú?

Vzorce, o ktorých hovoria, sa úplne zhodujú s celkovým obrazom, ktorý poznáme. Väčšina z nich sa vracia s následkami brutálneho bitia, zásahov elektrickým prúdom a so skúsenosťou fingovaných popráv. Dlhodobo boli nútení ostávať v bolestivých polohách a čelili vyhrážkam smrťou voči nim alebo ich rodinám.

Zároveň zaznamenávame prípady sexuálneho násilia, zlých podmienok zadržiavania, nedostatku jedla a odopierania zdravotnej starostlivosti. Ľudia sú psychicky týraní a tieto formy násilia v mnohých prípadoch spôsobujú rovnako dlhodobé následky ako fyzické týranie.

Najviac nás prekvapuje, aké jednotné sú tieto výpovede naprieč úplne nesúvisiacimi prípadmi a rôznymi miestami zadržiavania. Táto konzistentnosť sama osebe predstavuje dôkaz, že nejde o konanie niekoľkých svojvoľných dozorcov, ale o systém.

Prosím, priblížte.

Naprieč zariadeniami, bez ohľadu na miesto, sa opakujú dve veci: Mučenie sa používa ako nástroj zastrašovania a kontroly, nie ako vyšetrovací prostriedok. A takmer úplne chýbajú právne procesy. Ľudia sú zadržiavaní bez formálnych obvinení, sú presúvaní medzi neoficiálnymi a oficiálnymi miestami zadržiavania a nemajú žiadnu skutočnú právnu ochranu.

Z našej práce s ľuďmi, ktorí sa vrátili zo zajatia, vyplýva, že medzi najčastejšie uvádzané konkrétne metódy patria mučenie elektrickým prúdom, pričom káble bývajú pripevnené k ušiam, bradavkám a genitáliám, často v kombinácii so sexuálnym násilím vrátane znásilnenia cudzími predmetmi. Zahŕňa aj brutálne bitky vedúce k vážnym telesným zraneniam a kruté zaobchádzanie v podobe zámerného odopierania zdravotnej starostlivosti.

Pravidelne počúvame aj o mučení hlasným nepretržitým hlukom, úmyselnom vystavovaní extrémnemu chladu, odopieraní spánku či nútení človeka dlhodobo stáť bez možnosti sadnúť si alebo ľahnúť po mučení.

Tieto metódy často zanechávajú trvalé následky. Môžu sa z nich vyvinúť zdravotné postihnutia a celoživotné fyzické problémy. Viac než polovica bývalých zajatcov, s ktorými pracujeme, sa vracia bez väčšiny zubov. Prišli o ne po bitkách, dlhodobej podvýžive a následkom brutálnych podmienok, v ktorých boli držaní.

Pozorujete rozdiely medzi civilistami zadržanými na začiatku plnej invázie v roku 2022 a tými, ktorí boli zadržaní neskôr?

V roku 2022 boli zadržania často chaotické, príležitostné a súviseli s prvotnými vlnami okupácie. Ľudia boli zatýkaní na kontrolných stanovištiach, podľa zoznamov alebo jednoducho preto, že mali doma ukrajinskú vlajku.

Odvtedy sme zaznamenali posun k viac byrokratizovanému a dlhodobému zadržiavaniu s vykonštruovanými administratívnymi alebo trestnými obvineniami. Vidíme zámerné využívanie výmen na predlžovanie zajatia, silnejšie pokusy prinútiť ľudí prijať ruské občianstvo alebo „spolupracovať“ s okupačnými správami. Brutalita sa neznížila, iba dostala formálnejší administratívny rámec.

Aké sú hlavné rozdiely v zaobchádzaní so zadržanými ženami v porovnaní s mužmi?

Muži aj ženy čelia systematickému mučeniu, ale spôsob používania sexuálneho násilia voči nim sa líši.

Ruské orgány používajú sexuálne násilie vrátane znásilnenia ako formu mučenia voči obom pohlaviam. Historicky medzi zdokumentovanými obeťami z radov zadržaných dominovali muži. Od roku 2022 však pribúda počet zadržaných žien a rastie aj počet zdokumentovaných prípadov ich mučenia, ktoré zahŕňa aj skupinové znásilnenie.

Ženy tiež opisujú nútenú nahotu pred mužskými dozorcami a vyhrážky namierené proti ich rodinám a deťom ako osobitnú formu psychického nátlaku.

V našej práci vidíme, že ženy prepustené zo zajatia často nesú ďalšiu vrstvu stigmy a váhajú hovoriť verejne o tom, čo sa im stalo. To robí fázu psychologickej podpory ešte citlivejšou. Pomoc musí byť založená najprv na vytvorení dôvery a až potom na zdieľaní skúseností – nie naopak.

Pracovali ste aj s členmi LGBTI+ komunity?

Medzi prepustenými zadržanými sme podporovali aj ľudí z LGBTI+ komunity. Je však dôležité zdôrazniť, že ide o oblasť, kde sú overené a verejne dostupné údaje stále obmedzené, práve preto, že odhalenie identity prináša dotknutým ľuďom ďalšie riziká.

Z našej práce môžeme povedať, že LGBTI+ zadržaní opisujú ďalšiu vrstvu zraniteľnosti. Na okupovaných územiach aj v ruskom väzenskom systéme sa homofóbne a transfóbne násilie zámerne používa nad rámec bežných foriem mučenia, aby človeka ešte viac ponížili a izolovali.

Mnohí po návrate váhajú odhaliť svoju identitu vyšetrovateľom alebo dokonca pracovníkom, ktorí im chcú pomôcť. Boja sa ďalšej vlny stigmatizácie, či už zo strany páchateľov, no niekedy aj vlastných komunít.

Aj preto trváme na tom, že psychologická podpora po prepustení musí byť od prvého kontaktu skutočne dôverná a bez odsudzovania.

Ako uzdraviť rany na tele aj na duši

Mnohí oslobodení zažívajú vážne psychické následky vrátane príznakov posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Ako vyzerá prvá fáza psychologickej podpory po prepustení človeka zo zajatia?

Prvé dni a následne aj prvé mesiace sú obdobím stabilizácie, nie spracovávania traumy. Ľudia, ktorí vychádzajú zo zajatia, sú fyzicky vyčerpaní, často podvyživení, dezorientovaní z náhlej slobody a nedôverujú autoritám v akejkoľvek podobe – dokonca ani tým, ktoré sa im snažia pomôcť.

Prioritnou pomocou sa preto stáva lekárske vyhodnotenie zdravotného stavu, bezpečné a predvídateľné prostredie, obnovenie kontaktu s rodinou, ak je to možné, a podpora psychológov. Tí sú špecificky vyškolení na prácu s traumou zo zajatia, nie iba na všeobecné poradenstvo.

Naša nedávna sociologická štúdia ukázala, že väčšina prepustených civilistov potrebuje dlhodobú psychologickú podporu. Zároveň nás však trápi nedostatok odborníkov vyškolených na prácu s ľuďmi, ktorí zažili konkrétne zajatie a mučenie.

V praxi sa nesnažíme ľudí nútiť, aby „vyrozprávali svoj príbeh“. Prvá fáza podpory je o tom, aby sme v nich obnovili základný pocit bezpečia a kontroly nad vlastným životom. Presne o to ich totiž zajatie pripravilo.

Čo zahŕňa dlhodobá rehabilitácia a je vôbec možné sa z takejto skúsenosti úplne zotaviť?

Dlhodobá rehabilitácia nie je jeden konkrétny program, ale kombinácia viacerých foriem podpory: od pokračujúcej terapie zameranej na traumu, fyzickej rehabilitácie po zraneniach a pri chronických zdravotných problémoch a praktickej reintegrácie. Práve tá posledná časť sa systematicky podceňuje. Pozostáva zo zabezpečenia bývania, obnovy dokladov, návratu do zamestnania a opätovného budovania sociálnych väzieb, ktoré sa mohli kvôli vojne narušiť alebo úplne rozpadnúť.

Naša štúdia ukázala, že individuálny systém sprevádzania prepustených civilistov v súčasnom štátnom systéme prakticky neexistuje. V praxi sú ľudia ponechaní tomu, aby si počas zotavovania takmer úplne sami vybavovali zdravotnú starostlivosť, právne otázky aj sociálnu podporu.

Do akej miery sa im to darí?

Väčšina ľudí, s ktorými pracujeme, si dokáže opäť vybudovať fungujúci život. „Zotavenie“ po mučení a nezákonnom zajatí však len zriedka znamená návrat k tomu, kým bol človek predtým.

Skôr ide o vytvorenie stabilného a zmysluplného života napriek tomu, čo sa stalo. To je síce možné, ale iba pri dlhodobej, profesionálnej a kontinuálnej podpore. Nie po jednorazovej pomoci, na ktorej je súčasný systém postavený.

Ukrajinská vláda poskytuje prepusteným zadržaným určitú podporu vrátane finančnej kompenzácie a psychologickej pomoci. Kde teda vidíte najväčšie nedostatky štátnej pomoci?

Naša štúdia poukazuje na niekoľko konkrétnych nedostatkov. Tým prvým je bývanie. Väčšina prepustených civilistov nemá vlastný domov. Mnohí prišli o majetok na okupovaných územiach. No štát nemá systémový mechanizmus na zabezpečenie dočasného alebo prechodného ubytovania.

Po druhé je to zdravotná starostlivosť. Ľudia absolvujú základnú diagnostiku, ale len zriedka dostanú rozšírenú špecializovanú liečbu, ktorú ich zranenia skutočne vyžadujú.

Tretím nedostatkom je právna stránka. Aby človek získal prístup k štátnym garanciám, musí preukázať, že bol nezákonne zadržiavaný. Približne tretina respondentov v našej štúdii však tento status nedokázala získať. Dôvodom je najmä to, že listinné dôkazy o zajatí sa získavajú mimoriadne ťažko. Je to pochopiteľné, a to najmä v prípade ľudí, ktorí sa z neho vrátili vlastnou cestou a nie oficiálnym procesom.

Nuž a napokon, jednorazová štátna finančná pomoc vo výške 100-tisíc hrivien nebola od roku 2018 upravená. Už nezodpovedá reálnym potrebám ľudí po návrate zo zajatia.

Aké zmeny by ste odporučili po legislatívnej stránke?

Vytvoriť jeden štátny orgán, ktorý by mal jasný mandát koordinovať podporu pre prepustených civilistov. V súčasnosti sú tieto kompetencie rozdelené medzi viaceré inštitúcie.

Následne treba zjednodušiť postupy pri preukazovaní statusu nezákonne zadržanej osoby a umožniť flexibilnejší prístup k dôkazom. A to najmä pri ľuďoch, ktorí sa vrátili zo zajatia sami.

Zároveň by sme zaviedli systém individuálneho sprevádzania, v rámci ktorého by každý prepustený človek mal pridelenú kontaktnú osobu namiesto toho, aby si musel pomoc zabezpečovať sám.

Ako môžu pomôcť Európania

EÚ a jej členské štáty podporujú Kyjev v oblasti ľudských práv a humanitárnej pomoci. Európska komisia vyčlenila viac ako 1,4 miliardy eur na humanitárne programy, ktoré sú realizované priamo na Ukrajine. Ako hodnotíte túto podporu konkrétne vo vzťahu k zadržiavaným civilistom?

Humanitárne financovanie EÚ vrátane 1,4 miliardy eur vyčlenených na programy v teréne bolo nevyhnutné pre širšiu humanitárnu reakciu. Pomohlo ľuďom zabezpečiť bývanie, potraviny, zdravotné služby či psychosociálnu podporu.

Veľmi malá časť týchto prostriedkov je však špecificky určená na potreby prepustených zadržaných osôb, ktoré potrebujú odlišný, dlhodobejší a špecializovanejší typ podpory než bežní príjemcovia humanitárnej pomoci.

Presne na tento problém som upozornila v júni počas Konferencie o obnove Ukrajiny v Gdansku, na ktorej sa zúčastnila aj eurokomisárka pre rozširovanie Marta Kos. Povedala som jej, že keď ruské sily obsadzovali ukrajinské územie, neprichádzali iba s tankami, ale aj so zoznamami mien. Obhajcovia ľudských práv, investigatívni novinári a občianski aktivisti patrili medzi prvých, ktorí boli zadržaní.

Dodnes sú zadržiavané tisícky predstaviteľov občianskej spoločnosti, či už na okupovaných územiach, alebo priamo v Rusku. Vyzvala som preto komisárku a inštitúcie EÚ, aby využili všetky dostupné diplomatické nástroje na zabezpečenie ich prepustenia a aby sa táto otázka stala trvalou súčasťou politického dialógu s Ruskom, nie iba príležitostnou témou.

Čo môže EÚ urobiť viac?

Komisárka Kos odpovedala, že ukrajinskú občiansku spoločnosť považuje za najsilnejšiu z tých, s ktorými spolupracuje. Vychádzala pritom aj z vlastnej skúsenosti zo slovinského mimovládneho sektora. Pripomenula, že občianska spoločnosť býva veľmi často prvým cieľom populistických a autoritárskych síl.

Takže áno, EÚ môže urobiť viac. A to konkrétne tým, že bude považovať prepustenie nezákonne zadržiavaných civilistov za stálu diplomatickú prioritu, a nie iba za vedľajší výsledok výmen vojnových zajatcov. A ešte tým, že nasmeruje časť humanitárnych prostriedkov na špecializovanú, dlhodobú rehabilitáciu a reintegráciu prepustených zadržaných osôb, a nielen na všeobecnú humanitárnu pomoc.

Nútený odvod a obmedzenie ochrany pre mužov

Živo diskutovanou témou je plán EÚ ukončiť prijímanie nových žiadostí o dočasnú ochranu pre mužov v odvodovom veku. Údajne ju o to požiadal samotný Kyjev. Ako tento krok vnímate: na jednu stranu ako obhajkyňa ľudských práv, na druhej ako Ukrajinka?

Pokúsim sa vám úprimne predstaviť obe perspektívy, pretože zastávam obe. Ako Ukrajinka, ktorá prežíva túto vojnu, rozumiem logike tejto požiadavky. Naša krajina bojuje o svoju existenciu, mobilizačné kapacity sú reálnym obmedzením a je ťažké žiadať od už vyčerpanej spoločnosti, aby prinášala ďalšie obete, zatiaľ čo muži v bojovom veku môžu byť neobmedzene dlho v zahraničí v rámci humanitárneho mechanizmu.

Návrh Európskej komisie, tak ako bol predstavený, je však užší, než naznačovali prvotné správy. Týka sa nových žiadateľov, ktorí podľa ukrajinského stanného práva nemajú povolenie opustiť krajinu. Nie teda približne 1,15 milióna mužov, ktorí už dočasnú ochranu získali. Ich status zostáva zachovaný.

Čo na to hovoríte ako ľudskoprávna aktivistka?

Z tejto role musím upozorniť na určité riziká. Dočasná ochrana nie je rovnaký právny nástroj ako právo na azyl. Európska komisia jasne uviedla, že muži vylúčení z dočasnej ochrany môžu stále využiť štandardný azylový postup. Táto poistka teda formálne existuje. Otázkou však zostáva, či bude fungovať v praxi vzhľadom na to, ako preťažené sú už dnes vnútroštátne azylové systémy.

Môj postoj je taký, že Ukrajina má právo zabezpečiť si svoju obranu popri dodržiavaní ľudských práv. Avšak akékoľvek opatrenie, ktoré obmedzuje ochranu jednotlivcov, musí byť vyvážené fungujúcou a dostupnou alternatívou. Inak nejde o politický kompromis, ale len o presúvanie rizika na ľudí, ktorým zostáva len veľmi málo možností.

Zodpovednosť nie je luxusom mierových čias. Práve ona nás odlišuje od toho, proti čomu bojujeme.

Ľudmyla Yankina

Už dlhšie čítame správy o agresívnych náborových postupoch, či dokonca o prípadoch mužov, ktorí zo strachu pred mobilizáciou radšej nevychádzajú z domu. Ako môže štát vyvážiť potrebu brániť sa proti ruskej agresii s ľudskými právami svojich občanov? Kde by podľa vás mala byť hranica?

Právo štátu mobilizovať sa na vlastnú obranu nespochybňujem. Je to legitímne a, úprimne povedané, existenčné právo štátu. Otázkou však je: ako sa táto mobilizácia vykonáva?

Hranica podľa mňa leží tam, kde ju nachádzame v každom právnom štáte. Mobilizácia musí prebiehať podľa jasných, verejne dostupných a predvídateľných pravidiel. To znamená, že náborové orgány musia niesť zodpovednosť za svoje konanie. To zahŕňa aj zdokumentované prípady použitia neprimeranej sily alebo zastrašovania.

Muži zároveň musia mať funkčné právne možnosti: napríklad priestor na odvolanie, zdravotnú výnimku či odklad služby. Najrýchlejšie narúša dôveru verejnosti nie samotná mobilizácia, ale pocit svojvôle – teda, keď niektorí ľudia dokážu uniknúť službe vďaka úplatkom, zatiaľ čo iných odvedú priamo z ulice.

Čo by teda pomohlo?

Podľa môjho názoru by viac než akékoľvek ďalšie obmedzenia pomohlo obnoviť dôveru ľudí to, keby mobilizácia fungovala transparentne, kontrolovane a bola odolná proti korupcii. Takýto prístup by zároveň posilnil obranné kapacity krajiny aj ochranu ľudských práv.

Štát, ktorý sa bráni proti agresívnej vojne, musí byť stále zodpovedný voči vlastným občanom za spôsob, akým túto obranu vykonáva. Zodpovednosť nie je luxusom mierových čias. Práve ona nás odlišuje od toho, proti čomu bojujeme.

Čomu čelia ukrajinskí aktivisti

Jednou z oblastí vašej práce je podpora prodemokratických aktivistov, ktorí čelia tlaku alebo vyhrážkam. Akým rizikám teraz čelia občianski aktivisti na Ukrajine na domácej scéne?

Ukrajinská občianska spoločnosť dnes čelí mimoriadne náročnej situácii, keďže sa musí brániť ako proti vonkajšiemu agresorovi, tak zároveň chrániť svoj domáci priestor. Naša organizácia dokumentuje porušovanie ich práv od roku 2016, zároveň im poskytujeme bezpečnostnú podporu.

Od roku 2022 sme zaznamenali prípady dobrovoľníkov a charitatívnych darcov, ktorí boli trestne stíhaní na základe vykonštruovaných obvinení z „predaja“ humanitárnej pomoci určenej armáde.

Napriek našim opakovaným výzvam a dôkazom, že išlo o vykonštruované, politicky motivované trestné stíhania, žiadny zapojený vyšetrovateľ ani prokurátor nikdy neniesol zodpovednosť. V poslednom období sa tento trend nezlepšuje. Práve naopak.

Viete uviesť príklad?

Len nedávno sme vo Civis Fortis vydali verejné stanovisko k vážnemu novému prípadu. 7. júla 2026 vykonal Štátny úrad pre vyšetrovanie Ukrajiny (DBR) domovú a kancelársku prehliadku u Oleksija Babenka, spolumajiteľa nezávislého média Babel. Stalo sa tak len niekoľko dní po tom, ako Babel zverejnil investigatívny článok o údajných zneužitiach v jednom z ukrajinských útočných plukov.

Táto udalosť následne vyvolala koordinovanú diskreditačnú kampaň. Babenko bol obviňovaný z „podkopávania bezpečnosti štátu“. Nasledujúci deň kyjevský súd zakázal ďalším dvom médiám, Slidstvo.Info a Centru pre boj proti korupcii, publikovať materiály o majetku brata šéfa DBR.

Tento zákaz považujeme za bezprecedentný zásah do novinárskej práce od čias Revolúcie dôstojnosti (2014). Stavia záujmy rodiny predstaviteľa bezpečnostnej zložky nad verejný záujem boja proti korupcii a nad záväzky Ukrajiny súvisiace s jej členstvom v EÚ.

Požadujeme preto systémovú reformu DBR, ktorá bude zahŕňať preverovanie pracovníkov za účasti medzinárodných expertov, aby tento orgán nemohol byť ďalej využívaný ako nástroj nátlaku voči nezávislým médiám, dobrovoľníkom a občianskej spoločnosti.

Čo ďalšie ešte ukrajinským aktivistom sťažuje prácu?

Popri tom aktivisti čelia aj priamym rizikám zo strany Ruska, teda únosom a zadržiavaniu na okupovaných územiach, o ktorých som už hovorila, ale aj tlaku spôsobenému únavou spoločnosti z vojny a klesajúcim medzinárodným financovaním.

Naša nadácia podporuje aktivistov prostredníctvom právnej podpory v politicky motivovaných prípadoch a dokumentovaním porušení verejnej advokácie, aby tieto prípady nezmizli bez povšimnutia. Zároveň priamo komunikujeme s ukrajinskými úradmi aj medzinárodnými partnermi vrátane EÚ, aby ochrana občianskeho priestoru zostala súčasťou agendy.

Máte na záver nejaký odkaz pre Európanov a Slovákov, ktorí tento rozhovor čítajú?

Nedovoľte, aby rozsah tejto vojny spôsobil, že sa bežní ľudia stanú neviditeľnými. Po štyroch rokoch vojny je veľmi ľahké, aby sa pojem „zadržiavaní civilisti“ stal iba ďalším číslom v správach popri útokoch na energetickú infraštruktúru či mapách bojov.

Každý človek, s ktorým pracujem, má svoje meno. Má svoju rodinu, ktorá na neho čaká. Tí, ktorí sú stále zadržiavaní v ruskej cele alebo na okupovanom území, majú svoj život pozastavený. A to len preto, že boli Ukrajincami, ktorí sa v nesprávnom čase ocitli na nesprávnom mieste.

Chcem vyzvať ľudí, aby žiadali svoje vlády, aby otázka ich prepustenia zostala súčasťou každého diplomatického rokovania s Ruskom. Nielen vtedy, keď sa hovorí o výmenách vojnových zajatcov.

A chcem, aby ste vedeli, že ukrajinská občianska spoločnosť si pilne robí svoju prácu. Ide o ľudí, ktorí dokumentujú tieto zločiny, pomáhajú zadržiavaným a chránia demokratický priestor aj v čase, keď Ukrajina vedie vojnu o prežitie. Robíme to, lebo veríme, že miesto Ukrajiny je v európskom spoločenstve založenom na vláde práva.

Vaša pozornosť a váš hlas sú dôležité. Aj vďaka nim je táto cesta možná.

Na príprave rozhovoru sa podieľala Bibiana Pogány.

Článok vznikol v spolupráci s Heinrich Boll Stiftung. 

Článok bol publikovaný 17.6. 2026 na eubrief.sk